Chýbajú historické pramene?

Submitted by starosta on Sat, 05/12/2018 - 18:20
Autor príspevku

Je nielen zaujímavé, ale priam zaráža fakt, že doboví kronikári, aj keď neboli priamymi svedkami udalostí, dokázali vyhotoviť toľké množstvá historických zápisov, že sú všetky európske národy schopné v nich objaviť svoju dávnu minulosť a na nej postaviť národnú históriu – s výnimkou Slovákov, potomkov Slovenov. Je to náhoda ?

Ak je málo historických záznamov, je prepychom nechávať nepovšimnuté tzv. neslovansko - neslovenské názvy a mená, ktoré vo svojich spisoch a mapách uvádzajú doboví kronikári a historici. Príklady ich dešifrácie sa dajú nájsť a ponúkajú Slovákom veľmi zaujímavé proslovenské interpretácie dávnych historických názvov, ktoré sú do súčasnosti prisudzované cudzím národom.

Ktovie prečo sa považuje za samozrejmý fakt napríklad tvrdenie, že Sloveni, predkovia Slovákov, ako jediný národ medzi európskymi slovanskými i neslovanskými národmi, nemali už v 7.storočí kmeňové zriadenie? Napriek tomu, že obývali rozsiahle územie od dnešného Slovenska cez Moravu, Maďarsko, Rumunsko, Rakúsko až po Slovinsko. Prečo práve len Sloveni, a nikto iný, by mali mať vo včasnom stredoveku viaceré spoločenské zriadenia, v ktorých – vraj – už neexistovali kmeňové názvy, keď v celej vtedajšej Európe i Ázii aj v nadkmeňových zriadeniach – kniežatstvách, kráľovstvách či ríšach – kmeňové názvy boli zachované?

Stačí ako príklad uviesť „franského“ kupca Sama, ktorý pochádzal, vraj, z kraja, t.j. z kmeňa Senondago, ktorý žil na území dnešného Francúzska, ktorého si Sloveni vyvolili za kráľa a vládol im v rokoch 626 - 661. Samo mal, vraj, dvanásť žien. Bez vysvetlenia dôvodov, pre ktoré mal dvanásť žien, kráľ Samo sa javí ako sexuálny maniak, ktorý potreboval veľa žien len na uspokojovanie sexuálnych vášní. Pravdaže, je to hlúposť. Naisto možno tvrdiť, na základe porovnania so stáročia existujúcou praxou vo všetkých mocnárstvach sveta, že Samo si za ženy bral dcéry kmeňových vládcov A keďže Samo bol kráľom Slovenov, potom aj jeho manželky istotne pochádzali zo slovenských kmeňov alebo kmeňových zoskupení. A prečo zanikla jeho ríša, ktorú budoval 35 rokov, hneď po Samovej smrti? Nepochybne preto, že sa jeho potomkovia vrátili so svojimi matkami do rodných kmeňov. A prečo mal Samo práve dvanásť manželiek? Je číslo dvanásť len náhoda ? Nebolo dvanásť slovenských kmeňov alebo kmeňových zoskupení, ktoré sobášmi zjednotil?

Sloveni však vytvorili aj neskôr veľké kmeňové zoskupenie, tzv. Veľkomoravskú ríšu. Ale preto, že jej žiadne slovenské kmeňové názvy písomné pramene nespomínajú, v historiografii sa ustálil názor, že išlo o nadkmeňové zriadenie. Myslím si, že ide o mätúci terminus technikus, ten správny by mal byť: tzv. Veľkomoravská ríša bola kmeňovým zoskupením s nadkmeňovým vedením. Ak mená dávnych slovenských kmeňov nie sú známe z historických listín, je najvyšší čas, aby boli objavené a osvetlené pomocou etymológie a iných jazykovedných disciplín, ktoré dokážu dešifrovať prastaré zemepisné, prírodné a iné názvy, osobné a rodové mená zachované z pradávnej slovenskej minulosti.

Stačí sa začítať do názvov obcí a prírodných útvarov dnešného Slovenska, Moravy, Maďarska, Rumunska i Rakúska, t.j. na územiach, kde sa tzv. Veľkomoravská ríša rozprestierala, a s údivom človek zistí, koľko názvov je totožných so súčasnými slovenskými miestopisnými, regionálnymi, lokálnymi, chotárnymi, rodovými a osobnými menami, ktorých pôvod v nejednom prípade poukazuje na existenciu už v období tzv. Veľkomoravskej ríše, ba aj skôr. A kde boli tieto mená, boli aj veľmožské majetky, a aj kmene, do ktorých sa rody a veľmoži (od veľkí muži, teda muži s veľkým, vysokým, významným spoločenským vplyvom a postavením) spájali, a tie mali isteže aj vlastné mená.

Nepochybne v mnohých z uvedených názvov je možné na území Slovenska a v osobných slovenských menách objaviť pomocou etymológie a jazykovedy ako mená starých slovenských kmeňov, je však potrebné nezavrhovať možnosť objavu skôr, ako bude dokázaný opak.

Ako príklady môžu slúžiť názvy slovenských miest, v ktorých sa nachádza hlásková skupina treb-, ktorá je pozostatkom staroslovenského slova „träbiti“ vo  význame „obetovať“. Všade na území takýchto dnešných miest museli v dávnej minulosti sídliť slovenské kmeňové spoločenstvá, lebo platilo : jeden kmeň, jedno obetisko v posvätnom háji alebo lese. Tam svojim bohom členovia kmeňa prinášali obete. Preto všade tam museli existovať kmene s konkrétnymi menami, ktoré si buď sami dali, alebo ich nimi pomenovali susedné kmene alebo cestovatelia, špióni, obchodníci, kristianizátori, kláštorní zapisovatelia, a v neposlednom rade vojvodcovia cudzích vojsk, ktorí viedli proti nim vojenské alebo lúpežné výpravy.

A keďže kmeňové mená boli veľmi často odvodené od názvov vodných tokov a iných prírodných útvarov (hory, lesy, bralá, lúky, jazerá,brehy, piesčisté či močaristé miesta, atď.), ktorými je územie Slovenska nahusto posiate, nie je možné, ba je vylúčené, aby sa v ich názvoch nedali odhaliť aj názvy slovenských
kmeňov. Za príklad môžu slúžiť mnohé dnešné slovenské priezviská, napr. Gron, Graňák, Vagač, Važan, Vagran, Vagric/Vargic, atď.

Ďalším príkladom sú nárečia. Na Slovensku ich máme niekoľko desiatok. Odkiaľ sa vzali? Nie sú azda živým pozostatkom kmeňových jazykov ? Či mnohé slovanské kmene, ktoré historické pramene nazývajú konkrétnym menom, nemajú toto meno odvodené od jazykovej zvláštnosti alebo inej kmeňovej odlišnosti? Napr. podľa prírodných útvarov na ich životnom území, od remeselníckej činnosti, ktorou sa stali známymi nielen u susedných kmeňov, ale aj v ďalekej cudzine, podľa spôsobu bývania, podľa obliekania, maľovania sa, zvykových a náboženských rituálov, atď. Prečo by takýto pôvod nemohli mať aj slovenské kmene ?

Ešte aj dnes sa na Slovensku hovorí : čo dedina, to reč iná.

Prečo sa počet slovenských nárečí nepokladá za priamy dôkaz toho, aký počet kmeňov alebo kmeňových zoskupení zostal žiť na území dnešného Slovenska, aby sa z nich mohol vyvinúť novodobý slovenský národ ?

Pre príslušníkov nárečových oblastí je charakteristický cit prináležnosti k nárečovému spoločenstvu. A práve cit prináležnosti, vďaka ktorému slovenské nárečia prežili v živej podobe do súčasnoti, bol charakteristický aj pre kmeňové spoločenstvá. Ak bol nejaký zajatec z iného kmeňa, aj neslovenského,
prepustený na slobodu, častokrát zostal a stal sa členom slovenského kmeňa, napriek svojmu cudziemu kmeňovému pôvodu, lebo cítil slovenskú kmeňovú prináležnosť.

Príkladom sú názvy cudzích kmeňov v dnešných priezviskách Slovákov, napr. Maďar, Maďarič, Chorvát, Charvát, Polák, Polakovič, Rusnák, Kovár atď., atď. Tento jav odráža skutočnosť, že príslušníci iných kmeňov boli usadení vo vnútri pôvodného slovenského obyvateľstva, alebo ako zajatci či otroci po prepustení a slobodu zostali u svojich niekdajších slovenských väzniteľov, u ktorých sa potom sobášili, prevzali ich spôsob života, boja, zvyky a náboženstvo. Napriek tomu ale boli v kmeni, ktorý ich prijal za svojich členov, nazývaní nie osobným menom, ktoré nosili v rodnom kmeni, ale menom rodného kmeňa, z ktorého pochádzali.

Každá nárečová oblasť je charakteristická svojimi krojmi, zvykmi, povesťami, piesňami – nie je pravda, že je to až následok civilizačného vývoja z 18.storočia, lebo ich slovenský pôvod siaha do ďalekej minulosti – a teda poukazujú na to, že vznikli v dávnej minulosti na kmeňovom území. A teda každé kmeňové územie nieslo vlastné meno slovenského kmeňa.

Poznanie vlastných kmeňových koreňov je u všetkých národov sveta základom ich národnej histórie. Prečo majú byť Slováci jedinou výnimkou? Takáto historiografická teória je neudržateľná. Dávni predkovia Slovákov – Sloveni žili v kmeňovom zriadení. Malo by byť nielen odbornou, ale aj morálnou ambíciou slovenských etymológov, jazykovedcov, historikov a archeológov, aby skúmaním a interpretovaním názvoslovného, jazykovedného, historiografického a archeologického materiálu dokázali odkryť a znovu pomenovať slovenské kmene ich dávnymi názvami.

Aby sa o nich mohlo učiť v školách, aby sa stali súčasťou slovenského národného vedomia, aby neplatilo – a nielen o dávnej, ale aj o blízkej slovenskej histórii - to, čo povedal Ľudovít Štúr :

národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých.

Roky spomenuté v texte