V roku 2008 som sa pri návšteve známych, v obci neďaleko Nitry, zoznámil s vyše osemdesiatročným pánom. Zomrel, bohužiaľ, o necelý polrok potom. Je mi ľúto, že nemám s ním nahraný rozhovor, aby spomienka, ktorú som od neho počul, bola aj autentickou výpoveďou o skutočnej príčine smrti generála Milana Rastislava Štefánika.
Spomenutý starý pán mal strýka, ktorý bol v roku 1919 v povinnej vojenskej službe v jednotke elitných strelcov v kasárni pri Nitre. Začiatkom mája 1919 prišiel rozkaz : Vybrať najlepších spomedzi elitných strelcov, vytvoriť z nich samostatný oddiel a presunúť ho do kasárne vo Vajnoroch pri Bratislave. Stalo sa. Strýko bol medzi vybranými.
V deň Štefánikovej smrti mal tento vybraný oddiel elitných strelcov mimoriadne skoro ráno nástup, na ktorom im veliteľ oznámil, že prišiel telegrafický rozkaz z generálneho štábu Československej armády. Stálo v ňom, že dnes, o bližšie neurčenej hodine, bude prelietať ponad Bratislavu nepriateľské výzvedné lietadlo z toho a toho smeru. Vydáva sa rozkaz na jeho zostrelenie.
Ihneď po rozkaze boli elitní strelci - vyzbrojení najmodernejšími puškami zahraničnej výroby s ďalekým dostrelom - odvelení do palebných pozícií. Polovica zostala v neďalekom okolí kasárne, druhá polovica bola rozmiestnená o tri kilometre ďalej, v smere k Ivánke pri Bratislave.
Po dlhom čakaní sa ozval hukot leteckých motorov. Lietadlo sa približovalo nízkym letom. Akoby chcelo pristáť na vajnorskom letisku. Výsostné štátne znaky na trupe lietadla neboli československé. Zaznel rozkaz veliteľa, strelci spustili paľbu.
Lietadlo sa zrútilo. Vojaci aj s veliteľom pribehli k dymiacim troskám. Telá troch pilotov bezvládne ležali v kokpite. Boli mŕtvi. Jedno telo ležalo na zemi pri lietadle. Prejavovalo ešte známky života. Pristúpil k nemu veliteľ zásahu. Bez váhania vytiahol pištoľ a strelil. Telo znehybnelo. Akcia sa skončila.
Na druhý deň elitní strelci, ktorí zostrelili lietadlo, nastúpili pred zhromaždenú posádku vajnorskej kasárne. Veliteľ zásahu vyhodnotil zostrelenie nepriateľského lietadla. Potom pripínal hrdinským strelcom vyznamenanie za odvahu. Mlčky a zamračene si ho nechali pripínať. Nie, strýko starého pána, ktorý mi spomienku rozprával, nebol medzi vyznamenanými. Nebol v skupine, ktorá strieľala na lietadlo. Doma rozprával, že ceremoniál prerušil jeden vojak, ktorý po pripnutí vyznamenania, nedokázal ukryť emócie. So slzami v očiach zvolal :
„Bratia ! My sme zabili Štefánika !“
Po tejto udalosti v priebehu jedného roka zomierali za záhadných okolností postupne do posledného všetci vojaci, ktorí boli očitými svedkami ohavného činu svojho veliteľa. Pravdaže, oficiálne vyšetrovania vždy našli v príčine smrti nešťastnú náhodu alebo samovraždu.
Nedá sa nespýtať: Páni oficiálni historici, od smrti Milana Rastislava Štefánika, generála francúzskej armády - nie radového pilota, ako ho znázornil autor súsošia stojaceho pred novou budovou Slovenského národného divadla pri Dunaji v Bratislave - ubehlo 95 rokov. Ešte koľko desaťročí bude musieť uplynúť, aby sa Slováci dozvedeli konečne z vašich úst pravdu o jeho smrti ?!
Ťažko uveriť, že by sa nenašiel nikto z historikov, kto by od pozostalých členov rodín vojakov, očitých svedkov zostrelenia lietadla a hanebného usmrtenia M.R.Štefánika, nebol počul podobné svedectvo, ako ja.
Mená vojakov, očitých svedkov odsúdenia hodnej udalosti, by sa mali nachádzať v archívnych dokumentoch ešte aj v súčasnosti. Predsa musí existovať písomný rozkaz z Generálneho štábu Československej armády s menoslovom tých, ktorí boli vyznamenaní za zostrelenie lietadla. A podľa menoslovu by sa dali nájsť ich potomkovia, ktorí si ústnym podaním zachovávajú spomienku na rozprávanie o tejto udalosti. Preto je ťažké uveriť, že by sa ani jeden z oficiálnych historikov nestretol s rodinou niektorej obete, aby si vypočul na vlastné uši pravdu o smrti Milana Rastislava Štefánika.
- 45 views