Bledomodrý Šandorko

"Pani, prosím vás, zavolala by ste mi sanitku?! Bola som s dieťaťom u kardiológa."

Zodvihla som hlavu od monitora počítača. Predo mnou stála mladá maminka s malým bábätkom na rukách. Bol taký malý, že ešte stále bol zavinutý v bábätkovskej zavinovačke.

"Ako sa voláte pani?" Položila som jej obligátnu otázku.

"Šandorová. Som z Handlovej. Sme tu už od rána, povedzte im to prosím..."

Zatelefonovala som na dispečing, nahlásila požiadavku a spätne hovorím, "Pani Šandorová, je to vybavené...sadkajte si, snáď to už nebude dlho trvať."

Teplota vo vestibule nemocnice už začala byť nepríjemná a tak som sa mladej maminky opýtala, keďže sú tu už od rána, či nie je smädná. To je taký malý bonus- zadarmo☺ Vodu našťastie máme☺

"Nie ďakujem. Mám vodu so sebou. Potrebovala by som však ísť na záchod. Postrážila by ste mi malého?" S dôverou sa na mňa obrátila maminka.

No toto...Na stráženie malých detí som ako stvorená.......zafandila som si v duchu s úsmevom od ucha k uchu. Oči mi zažiarili. Pocit vlastnej dôležitosti v danej chvíli bol neopakovateľný... aj nad hlavou mi čosi zablikalo☺☺☺ Za toľkú dôveru som maminke podala kľúč od zamestnaneckých toaliet... 

Viem, možno to vyzerá smiešne čo tu predvádzam, ale stáva sa, že občas nerobím z toho vedu. Mohla som jej povedať, že pre pacientov sú tam a tam.. ale rozhodla som sa ako rozhodla. Podala som jej zlatý kľúčik a ona mi vložila do náručia vzácny k poklad - malého spiaceho chlapčeka.

Opatrne som ho chytila, zahľadela sa na batoliatko v zavinovačke....Na hlavičke malo bledomodrú čiapočku, z bledomodrej košieľky mu vykúkali malé snedé rúčky, ktoré malo uložené na krehkom, pokojne sa dvíhajúcom hrudníku. Jeho milá, spiaca tvárička vyžarovala pokoj a vôbec mu nevadilo, že tá teta čo sa na neho tak udivene díva, nie je jeho maminka.

Asi som ho držala s láskou, pretože pospával spokojne naďalej. "Ty si ale ťažký"... názorne som ho pohybom rúk hore - dole odvážila☺ Kolegyňa vstala od stola a zvedavo si nás obzerala.

"Nechceš si ho podržať?" – spýtala som sa jej?

"Čosi..." - odvetila a znova si naľakane sadla za pracovný stôl.

"Možno sa jeho maminka nevráti a ja si budem musieť malého Šándorka adoptovať..." - vyslovené myšlienky plávali v priestore nemocničnej recepcie a ja som sa usmievala od uchu k duchu:). To iba jeden z mnohých šaškov vo mne sa začal následne prejavovať....

"Ty si prííípad ..." - kolegyňa sa začala smiať ako na povel.

"Jáj..." - pokračoval šaško vo mne, - "mňa by mal nejaký chlap držať na rukách☺. Namiesto toho ja držím na rukách budúceho chlapa☺☺☺".

Nežne som ho automaticky pohojdávala a začala som so vzácnym pokladom chodiť so pracovisku. Šandorko spal spokojne a nerušene ďalej... Jemu na záchodík nebolo treba...ešte si ho stále nosí so sebou.

"To je dobre, že spíš" - prihovárala som sa chlapčiatku - "lebo keby si plakal...tak neviem...neviem...iste by si spoznal, že tá tvár nad tebou nepatrí tvojej maminke".

Musela by som sa tváriť ako rozprávkový vlk a tenkým hláskom povedať - "Nebojte sa kozliatka...ja som vaša maminka" - šaškovanie pokračovalo.

Zdalo sa mi, že čas sa zastavil. Bledomodrý opar sa však po chvíli rozplynul, keď sa vo dverách zjavila Šandorkova prvá maminka. Ja som sa medzi tým v jej neprítomnosti pasovala za maminku číslo dva. Spiacu živú štafetu sme si láskyplne predali, pani sa už poďakovala a ja som jedným očkom sledovala ako miznú v priestoroch nemocnice.

To čo som ešte uvidela bolo krásne a dojímavé. Keďže maminka bola pár minút preč od dieťatka, s láskou si ho pritúlila ku sebe a lupeňmi nežných bozkov ho celého zasypala.

Bola som vďačná, že mi ich do cesty Dobrotivý prihral. Posledný mesiac som mala akosi viacej starostí. A tak mi nebolo vôbec, ale vôbec do smiechu. Aj šaškom vo mne došla reč. A to je už čo povedať! Tých pár minút ktoré som prežila ako druhá Šandorkova maminka, som na ne úúúplne na chvíľu zabudla a po precitnutí sa tuším aj zmenšili.
Podvedomie, ne - vedomie ich následne láskyplne zresetovali.

Ako inak?

VEĎ VŠETKY DETI NA SVETE SÚ NAŠE☺☺☺.

veroNIKA šandorková osobne☺