Dobrodružstvo v auguste 1968: Štefan Karak

Leto 1968

Po skončení prvého ročníka na strednej škole nasledovali „normálne“ prázdniny.

Pre mňa to znamenalo hneď od začiatku prázdnin sa zamestnať ako brigádnik, zarobiť si na nové oblečenie a obutie pre ďalší školský rok. A po práci pomáhať pri stavbe nášho rodinného domu až do večera...Vytúžený odpočinok bol až v posledných dvoch týždňoch prázdnin.

Rozhodol som sa pre dobrodružstvo. V tom čase to znamenalo vydať sa autostopom niekde ďaleko. Môj starší brat vtedy slúžil vojenčinu kdesi v zastrčenom západnom kúte Československa v dedinke Poběžovice. Rozhodol som sa prekvapiť ho a navštíviť priamo tam. Čo keď som mal ešte iba 16 rokov!

Batoh so spacákom, najnutnejšou výbavou a pár korunami a mohol som ráno 19.augusta vyraziť. Prvú noc som prespal v Uherskom Hradišti pod mostom. Ďalší deň bol ešte úspešnejší, lebo som dorazil takmer na miesto určenia.

Najskôr som bol svedkom dopravnej nehody, keď mladý vodič pri vchádzaní do Velkého Meziříčí v miernej pravotočivej zákrute z kopca zrejme „zdriemol“ a narazil priamo do čerešne. Pribehol som k autu, vodič už vystupoval. Na čele mal „oskalpované vlasy, tiekla mu krv. Inak sa mu nič nestalo. Hrozne nadával, vraj cestuje na Majstrovstvá sveta v dráhovej cyklistike, ktoré boli práve v tom čase v Brne. Na zadnom sedadle svojho auta mal skutočne poskladaný dráhový špeciál...

Mne sa potom nedarilo nič stopnúť, až tesne pred zotmením. Zastalo auto s obytnou zadnou časťou. Vodič ma poslal dozadu, kde mi otvorili dvojité zadné dvere a cesta začala. Boli to akýsi archeológovia a boli na ceste niekam do Španielska. Cestoval som naprieč republikou s príjemnými ľuďmi. Až tesne pred polnocou zastavili a hovorili, že tu sa musíme rozlúčiť, odtiaľto to mám vraj do Poběžovíc najbližšie. Pojem „meclovská križovatka“ mi znie v ušiach dodnes. Vystúpil som a keď auto odišlo, zostal som v totálnej tme nevediac, kde som. Až neskôr pri spomienkach som zistil, že to bolo za Plzňou, niekde medzi Horšovským Týnom a Meclovom. Preskočil som kanál na kraji cesty, po pamäti vytiahol spacák a pár metrov od cesty zaspal.

Kde ste boli a čo ste práve robili, keď ste sa dozvedeli o invázii vojsk Varšavskej Zmluvy do Česko-Slovenska?

V noci sa mi zdalo, že počujem rachot vozidiel, ale značne unavený som prerušovane spal ďalej netušiac, že sú to tanky. Ráno 21. augusta som zbalil všetko do batoha a pokračoval do Meclova, aby som sa dozvedel, ako sa dostanem do Poběžovíc a prekvapím brata. Prekvapilo ma, keď som z rodinného domu počul hrať československú hymnu! Na križovatke v obci ma nasmerovali na Poběžovice, ale nechodili tam žiadne autá. Zastal mi až traktorista a sľúbil, že ma vysadí až v Poběžoviciach pred kasárňami. V traktore bol hluk a tak som ani neodpovedal, keď mi traktorista rozprával, čo tu teraz v takých „pohnutých časoch“ robím. Stále som ničomu nerozumel.

Vysadil ma pred kasárňami a už som sa tešil, ako prekvapím staršieho brata. Zabúchal som na bránu kasární a požiadal, aby mi ho zavolali.

Prekvapenie to bolo náramné. Zhrozený brat nechcel veriť vlastným očiam. Konštatoval, že v noci mali poplach a majú pri sebe kompletnú výzbroj. Vraj asi začína vojna, vraj nás prepadli vojská Varšavskej zmluvy...Zostal som šokovaný. Asi po dvoch minútach niekto z kasární zreval, že „čo tu robí na bráne civilista“ a bolo po návšteve. Chvatom sme sa rozlúčili a už som musel myslieť, ako domov?!

Opíšte, čo si všetko pamätáte z 21.augusta, čo ste videli na vlastné oči alebo to máte "z prvej ruky".

Našťastie ma vzalo hneď prvé auto a tak som sa dostal až za Meclov na cestu do Plzne.

Bolo cítiť, že v tomto čase je národ zomknutý a drží spolu. Takmer každé auto, na ktoré som mávol, mi zastavilo a vzalo ma ďalej. Za dve hodiny som bol v Plzni. Musel som ju však celú prekráčať, pretože doprava nefungovala, na každej strane mosta cez rieku a na každej väčšej križovatke trónili tanky. Podarilo sa mi dostať až za mesto a tak isto rýchlo som došiel až do Prahy. Aj tu bol obraz rovnaký, všade tanky a nefungujúca doprava. Pri jednom tanku som sa zastavil, pretože miestni chceli vedieť od tankistu, prečo sú tu a čo sa bude diať. Jeden z osádky obchádzal tank a so samopalom, určite nabitým „ostrými“, odháňal zvedavcov. Pamätám si, ako jeden z pražanov utrúsil :“běž mu vod toho, ať mu to nevodřeš“. Ale vysvetlenia sa od vojakov nedočkali.

Pokračoval som namáhavo pešo až na iný koniec Prahy, smer na Brno. Bol som totálne vyhladnutý a unavený. Niekde za Průhonicami som si našiel opustené miesto na prenocovanie a zjedol poslednú paštétu s krajcom chleba...

Ráno som vyšiel na výpadovku a šťastlivo pokračoval cez Brno a ďalšie miesta na Morave až na Slovensko. Takmer každý, na ktorého som mávol, zastavil a vzal ma ďalej. Večer 22. augusta som bol doma.

Ešte stále som nerozumel tomu, čo sa vlastne stalo, či tá vojna bude, alebo nie?! Počul som a v správach dačo aj videl, aké boli udalosti na Slovensku.

Ako sa dnes pozeráte na udalosti roku 1968?

Trvalo dlhé roky, kým sa nám všetkým vyjasnilo, ako to vlastne bolo. Ale na vlastné zážitky, na tie sa nedá zabudnúť do smrti. Verím len, že dnešné a ďalšie generácie budú o takéto zážitky ochudobnené...

Z celého srdca im to prajem.

 

Štefan Karak.