Spomienky: Svetlana

V auguste 1968 som mala 6 rokov, moc si toho nepamatám, ale čo viem, napíšem.

Musím povedať, že som na to dosť myslela a rozmýšľala. Prišla som len k tomu, že si pamätám veľmi málo - moju mamu ako sa vykláňala z okna, keď leteli ruské lietadlá ponad náš barak.

Všetko ostatné mi bolo povedané a nie všetky súvislosti mám v správnom chronologickom poradí.

Môjho otca s celou skupinou vedcov vyhodili z práce. Pamätám sa ako u nás fajčili a radili sa, čo povedia na previerkach. Po previerkach zas kam pôjdu pracovať. Podaktorí utiekli na Západ, podaktorí zápasili doma.

Nikto z nás nemohol cestovať, nedostali sme sa na školy aké sme chceli, chodili k nám tajní do baraku vyzvedať o mojich rodičoch, keď som bola sama doma.

Názor na 68. mám aký? Na to by som mohla napísať slohovú prácu. Žiadna pomoc nie je zadarmo. Keďže nemám vlastné spomienky, musela by som použiť spomienky iných, ktoré sú už akomodované časom.

Po vojne je každý generálom, či tak nejako sa to hovorí?

Že sa Rusi mali starať o seba a nevchádzať na naše územie je jasné. Kto nám mal vtedy pomôcť a ako by to dopadlo? Netrúfam si odhadnúť.