Predsa som mal čosi spoločné so Sokratom. Aj on mal otca kamenára a rovnako ako on, som odmietol pokračovať v jeho remesle. Aj Sokrata obvinili z toho, že kazí mládež a prinútili ho v roku 399 pred Kristom vypiť jed. Mne bol servírovaný po dávkach.
...
Pýtala sa raz Ľudka Ješková, moja vzácna kolegyňa, po Novembri 1989 svojho spovedníka, či smie kresťan brať na zodpovednosť tých, čo v nedávnej minulosti ubližovali svojim blížnym, páchali zlo. – Áno, kto vidí krivdu a pchá hlavu do piesku, je spolupáchateľom. Je to podobné ako pri dopravnej nehode. Platí to v svetskom i božskom zákone.
Ja nechcem byť spolupáchateľom. Všetko som odpustil, i keď to nebolo ľahké, veď moje kolegyne a kolegovia zo zborovne si iste pamätajú, že pri mojom opätovnom nástupe do funkcie riaditeľa som na nástenke v zborovni napísal veľkými písmenami:
Odpúšťanie nie je slabosť!
A bolo čo odpúšťať! Ako sa ukázalo, že nič nepochopili – vnímali to ako moju slabosť. Vyčítal mi ju aj môj dobrý priateľ Jožko Michálek, aj pán Pavol Uriča, ten, čo býva za telocvičňou. – Ak ukážeš, že si tvrdý, silný, budú sa ťa báť. Za stáročia sa naučili milovať korbáč, majú kolená stvrdnuté a chrbát ohnutý. Na demokraciu nedozreli. Ako jednotlivci sú zbabelí, ale vo svorke ožívajú ich kruté živočíšne pudy. Ako jediný učiteľ v PB som v novembri 1989 šiel do ohňa holými rukami. Ja som však nechcel, aby sa ma báli, chcel som ostať jedným z nich.
Keď sa Marka Pola na jeho smrteľnej posteli pýtali jeho priatelia: Povedz, Marko, je to všetko, o čom si napísal, pravdivé? – odpovedal im: Nenapísal som ani polovicu z toho, čo som zažil. Aj so mnou je to podobné.
- 9 views
Add new comment